Vitajte na týchto stránkach. Postupne sem bude pribúdať to, čo som zbierala, naučila sa a v čom som sa postupne nachádzala a chcem to posúvať ďalej. Skúsim stručne o tom, čo ma viedlo k tomu to tu vlastne vytvoriť… Bola som workoholik, mala som síce aj kopec aktivít a záľub, množstvo fajn ľudí okolo, ale naháňala som najmä za povinnosťami. A tak nezávisle od pozície, školy, či inej méty, mi život pretekal pomedzi prsty . Fungovala som asi ako väčšina bežných ľudí. Odjakživa ma to ťahalo aj k prírodným systémom a k duševnému rastu, ale efekt bo absolvovaní kurzov bol krátkodobý, s korporátnym vyťažením sa pre mňa zdravý a pohodový život stále nekonal.
Keď sme sa s manželom rozhodli, že nastal čas stať sa rodičmi, myslela som si, že sa život zmení, ale v podstate zostane +- pri starom. Budeme mať dieťa, bude to dievča, a budem určite pracovať z domu čo najskôr…. Teraz som nesmierne vďačná, že všetko sa vyvŕbilo úplne inak…
Prvá lekcia bola, že to bol chalan 😉 Už vtedy mi mohlo dôjsť, že všetko čo bude nasledovať, bude presným opakom toho, čo som si kedy naplánovala. Som však za to nesmierne vďačná. Milujem ho tak, že ako som nikdy netušila, čo si s takým chlapcom počať, uvedomila som si, že je to to najlepšie čo sa mi mohlo stať.
Tento neuveriteľný mladý muž totiž dokázal to, čo doposiaľ nikto. Poriadne ma „otočiť“. Ďaľším vplyvom (okrem presvedčenia), ktorému vďačím za toto napojenie sa na svoje materstvo a ženstvo – je na naše pomery pomerne prirodzený pôrod, ktorý som si „zariadila“ nejako intuitívne a potom následne dojčenie, ktoré nás prepojilo neuveriteľým spôsobom. O tom hádam tiež niekedy neskôr.
Postieľka bola kúpená, parádna, doma všetko pripravené. Akurát že som netušila, že ho tam nebudem mať srdce dať… a tak sme sa teda od toho, že pôrod chcem čo najprirodzenejší (z princípu) a že teda kojiť chcem (takisto z princípu), zrazu posunuli do toho, že bude spať s nami. Každé toto rozhodnutie, alebo udalosť – viedla k ďalšej, prirodzene a logicky nasledujúcej. Až som sa zbadala že v tom lietam až po uši… a nič lepšie sa mi nemohlo stať, pretože teraz – pokusy o matku roka bokom – prvý krát po 30tich rokoch konečne žijem.
Nikdy som nebola zdravšia (ok, to tiež neprišlo samé), nikdy som nebola viac v pohode, nikdy som nebola pokojnejšia a zároveň viacej nažive (a že som teda kedysi vyvádzala vecí, ktoré ma mali presvedčiť o tom že som veľmi živá… nejak som sa vtedy asi cítila presne opačne a môj vtedajší zdravotný stav hovoril sám za seba – a ono to tak je asi vždy, stačí to len začať vnímať a pochopiť.. aj keď, to asi tiež nie je zrovna najjednoduchšie…).
Jasné, nelietam na ružovom obláčiku – ale žijem v pohode, žijem to čo hovorím, a beriem dni a veci tak ako idú aj so všetkým čo prinášajú – a to je niečo, o čom sa mi kedysi mohlo snívať. Dokážem byť spokojná, vďačná… byť v pohode s tým čo a ako je, nehnať sa za postavením, uznaním, peniazmi ani za ničím.
Jednoducho žijem život ako prichádza, rešpektujem, akceptujem… A to ani náhodou nemám dieťa, ktoré je pohodové a spokojné (aj keď snaha bola veľká). Práve naopak. Život nám nadelil syna so špeciálnymi potrebami. Úžasného, šikovného, ale na praktický život supernáročného. O tom možno inokedy…
A keďže už viem, aké je príjemné byť s ľuďmi naladenými podobne a učiť sa od nich, alebo s nimi tráviť čas, verím, že sa tu postretávame viacerí, a budeme mať možnosť zdielať. Vitajte teda na mojej/svojej/vašej/našej… ceste 🙂
