Prečo Cesta rodiča?
Vitajte na týchto stránkach. Postupne sem bude pribúdať to, čo som zbierala, učila sa a v čom som sa postupne nachádzala a chcem to posúvať ďalej. Skúsim stručne o tom, čo ma viedlo k tomu to tu vlastne vytvoriť…Bola som workoholik, mala som hŕbu roboty, kopec aktivít a záľub, množstvo ľudí s ktorými som mohla debatiť, tráviť čas a riešiť príjemné aj nepríjemné veci, avšak podľahla som klamu že svet bezo mňa nemôže fungovať, a v snahe dokázať si (a rodine) vlastnú hodnotu a potrebnosť na tomto svete som sa naháňala za povinnosťami od nevidím do nevidím. Nejaký dôvod sa vždy našiel. A tak nezávisle od oddelenia, pozície, školy, či inej méty, mi život pretekal pomedzi prsty a jediné čo som vnímala boli problémy, komplikácie, choroby a také tie klasické záležitosti dnešného uponáhľaného sveta. Fungovala som asi ako väčšina „normálnych“ ľudí. Myslela som si, že sa poznám, moje reakcie boli ľahko predvídateľné, plánovala som sto rokov dopredu, mala som rada prehľad a kontrolu. No hotový chlap (a chudák môj muž… Na margo toho poviem len toľko, že v podstate každý sme do určitého času najmä „produktom“ výchovy, ktorej sa nám dostalo. Teda pokiaľ to jedného dňa nevezmeme naozaj do vlastných rúk…) a OK, mala som aj pár netradičných záľub na kompenzovanie si tohto materializmu – paradoxne ma to ťahalo odjakživa aj k duchovnému vývoju, prírodným systémom a všeličomu, ale nikdy som nebola schopná preniknúť do hĺbky, stále som kĺzala len niekde po povrchu. Celkom určite preto, že pôvodná motivácia bola nesprávna. Jednoduché.
Keď sme sa s manželom rozhodli, že nastal čas stať sa rodičmi (netradične s tým nápadom prišiel on, ja som riešila predsa iné veci a v podstate som vyčkávala, či niekedy bude chcieť aj on sám od seba, bez toho aby som to vymyslela akože ja), myslela som si, že sa síce život zmení, ale v podstate to zostane plus mínus všetko pri starom. Budeme mať jeden kus dieťaťa, bude to dievča (o ktorom som bola presvedčená od detstva), a keďže máme dve šibeničné hypotéky (ktoré sme ale podpísali dobrovoľne, čiže sa v podstate nemám právo sťažovať) budem určite musieť pracovať z domu po pol roku. A vôbec, čo musieť – aj som chcela samozrejme. Teraz som nesmierne vďačná, že všetko sa vyvŕbilo úplne inak…
Prvá lekcia od môjho dieťaťa bola, že to bol chalan 😉 Už vtedy mi mohlo trknúť, že všetko čo bude nasledovať, bude presným opakom toho, čo som si kedy naplánovala. Som však za to nesmierne vďačná. Milujem ho tak, že ako som nikdy netušila, čo si s takým chlapcom počať, uvedomila som si, že je to to najlepšie čo sa mi mohlo stať.
Netuším či by som dokázala mať takýto vzťah aj k dcére, ktorá by „len“ zapadla do plánov – respektíve – či by so mnou dokázala takýto zázrak. Tento neuveriteľný mladý muž totiž dokázal to, čo doposiaľ nikto. Absolútne ma otočiť. V súčasnosti už neviem, či to „pohlavie“ bol len tento jeden dôvod, alebo to všetko so všetkým súvisí – skôr to druhé, no ďalším bodom, ktorému vďačím za toto napojenie sa na svoje materstvo a ženstvo je kojenie. O tom hádam tiež niekedy neskôr.
Postieľka bola kúpená, nádherná, všetko pripravené. Akurát že som netušila, že ho tam nebudem mať srdce dať… a tak sme sa teda od toho, že pôrod chcem čo najprirodzenejší (z princípu) a že teda kojiť chcem (takisto z princípu), zrazu posunuli do toho, že postieľka sa nekoná, pretože načo. Nebudem to tu teraz romantizovať, asi by to vydalo na ďalší článok, pointa je v tom, že každé toto rozhodnutie, alebo udalosť – viedla k ďalšej, prirodzene a logicky nasledujúcej. Až som sa zbadala že v tom lietam až po uši… a nič lepšie sa mi nemohlo stať, pretože teraz – pokusy o matku roka bokom – prvý krát po 30tich rokoch konečne žijem.
Nikdy som nebola zdravšia (ok, to tiež neprišlo samé), nikdy som nebola viac v pohode, nikdy som nebola pokojnejšia a zároveň viacej nažive (a že som teda kedysi vyvádzala vecí, ktoré ma mali presvedčiť o tom že som veľmi živá… nejak som sa vtedy asi cítila presne opačne a môj vtedajší zdravotný stav hovoril sám za seba – a ono to tak je asi vždy, stačí to len začať vnímať a pochopiť.. aj keď, to asi tiež nie je zrovna najjednoduchšie…).
Späť k súčasnosti. Jasné, že nelietam na ružovom obláčiku od rána do noci celý rok, ale v globále si momentálne žijem naozaj fajn život a beriem dni tak ako idú aj so všetkým čo prinášajú – čo je niečo, o čom sa mi kedysi mohlo akurát tak snívať- a aj to by som si povedala, že to možno funguje niekomu tak týždeň sebaklamu po nejakej prednáške ala možete dostať všetko, čo chcete, či nejakej motivačnej literatúre na túto tému… Zrazu dokážem byť kľudná, pokojná, spokojná, vďačná… a zrazu netuším, kde zostali všetky tie problémy všetkého druhu… teda tuším… 🙂
Jednoducho žijem život taký, ako prichádza, už aj ľudí dokážem vnímať takých akí sú, hoci sa mi to aj nepáči, rešpektujem, akceptujem, prijímam, dávam… zrazu sa prestávam báť a viem vykročiť už aj do neznáma a celkovo som popri tom všetko, čo by ma kedysi rozčuľovalo – v ťažkej pohode. A to ani nemám dieťa, ktoré je akože poslušné, pokojné a spokojné za každých okolností. Práve naopak. O tom však tiež niekedy inokedy…
Skrátka – som iný človek, a som rada. Predpokladám, že aj mnohí moji priatelia a kamaráti, (ktorým sa týmto ospravedlňujem za svoju doterajšiu nemožnosť – učíme sa každým dňom že áno). A iní možno aj radi nie sú, a chceli by ma takú aká som bola dlhé roky predtým… (presne tak, ako ja som bola rada, keď sa ľudia okolo mňa nemenili, pretože mi to dávalo pocit falošného bezpečia…) ktovie… faktom ale je, že túto svoju osobnú transformáciu vnímam ako veľký dar. A keďže už viem, aké je príjemné byť s ľuďmi naladenými podobne a učiť sa od nich, alebo jednoducho len s nimi tráviť čas, verím, že sa tu postretávame viacerí, budeme mať možnosť zdielať a prídeme si na svoje… Tak teda vitajte na mojej/svojej/vašej/našej… ceste 🙂
