Contact




Sú len dva trvalé odkazy, ktoré môžeme dať našim deťom – jedným sú korene, druhým krídla. Hodding S. Carter

piatok, 24 máj 2013 08:41

To naj povolanie

Napísal 
Ohodnoťte článok
(0 hlasov)

Nie je ľahké. Ani dobre zaplatené. Vyžaduje veľa energie, trpezlivosti, lásky. Je veľmi zodpovedné. Je náročné na čas a občas je poriadne vyčerpávajúce. Je to práca na plný úväzok,  a to v pravom slova zmysle. A napriek tomu všetkému je to to najkrajšie, najúžasnejšie a najčarovnejšie povolanie – materstvo. Kto neverí na zázraky, mal by sa pozrieť na dieťa. Sledovať ako najskôr rastie v brušku svojej mamičky, ako sa z takej mrňavučkej fazuľky stane maličký človiečik, ktorý svojím príchodom na tento svet úplne zmení život svojich rodičov.  Ako sa začne usmievať, ako spokojne zaspí na prsníku, ako začne loziť, sedieť, chodiť, vystrájať, spoznávať svet okolo seba. To celé je jeden obrovský zázrak. Neuveriteľný a nádherný. Ale žiaľ, fráza „čas je neúprosný“ platí pri materstve dvojnásobne. Pri deťoch si človek uvedomí, že čas skutočne letí neuveriteľne rýchlo a toto nádherné a jedinečné obdobie sa už nikdy nevráti. Preto som sa rozhodla, že si materstvo vychutnám úplne najviac ako sa len dá.

 

Keď sa nám narodila naša prvá dcérka, bolo to čosi čarovné. Samotný pôrod, prvé minúty bezprostredne po ňom, jednoducho, 9 mesiacov sme na ňu čakali, tešili sme sa a zrazu konečne nastal ten moment, kedy sme sa uvideli. To bolo krásne :) Ale tým to celé len začalo. Hoci prvé dni a týždne boli riadne zmätené a hlavne nabité a vyčerpávajúce – veď kým sme sa naučili dojčiť, manipulovať s tak krehučkým stvorením, naplniť všetky jeho potreby – to chvíľu trvalo. Napriek tomu že celé mesiace som sa dopredu pripravovala na toto obdobie – veľa som toho čítala, zisťovala rôzne informácie o dojčení a starostlivosti o dieťatko, teraz nastal čas obohatiť moje teoretické poznatky o praktické zážitky a skúsenosti. Nikto vám nedá návod na materstvo, manuál, ktorý si prečítate a všetko bude bez problémov. Ten najlepší návod je zažiť to a riadiť sa srdiečkom. Ono vám najlepšie povie čo je správne a čo nie. Len žiaľ, hlas nášho srdiečka často prekrikujú rôzne „zaručené dobré rady“ našich mám, starých mám, svokier, kamarátiek. Zo všetkých strán sa na mamičky valia zásady ktoré musia dodržiavať, rady čo smú a nesmú dieťatku dovoliť, a hoci to všetci myslia s nami – mamičkami – aj s našimi deťmi dobre, najlepšie je predsa len dovoliť tomu nášmu srdiečku vyjadriť tiež svoj názor a ten poslúchnuť.

Neviem ako vy, ale ja som sa svojej dcérky nedokázala nabažiť. Neustále som si ju obzerala, hladila ju, bozkávala, nosila na rukách, pritúlenú k hrudi, a stále som jej nemala dosť. Milovala som chvíle keď mi zaspala pri dojčení na prsníku a ja som vedela, že tlkot môjho srdca, ktorý jej bol známy ešte z bruška, ju upokojil a uspal. Priznám sa, že veľakrát mi stiekla po líci slzička dojatia, šťastia, lásky – obrovskej, bezhraničnej lásky, úplne inej ako bola tá, ktorú som dovtedy poznala. Toto bol úplne nový, dovtedy nepoznaný cit a to boli deti vždy mojou srdcovou záležitosťou, milovala som ich a prácu s nimi, nakoľko pôsobím ako učiteľka. Ten pocit pritúlenia ma neskutočne uspokojoval. Najradšej by som dcérku mala na rukách nonstop, celý deň a celú noc. No uznajte, držať hoc len trojkilové novorodeniatko je už po polhodinke riadny zaberák. A to nehovorím o tom, že aj v domácnosti treba čo-to porobiť J Ten prach na podlahe by sa patrilo zotrieť a taktiež nemôžeme umrieť od hladu ;-) Nuž a tak som sa rozhodla kúpiť si babyvak.. Dcérka mala necelé tri týždne keď som ju začala nosiť vo vaku . To bolo čosi úúúúžasné. Maličkú som si dala do vaku a ja som si porobila čo som len potrebovala a pritom som si stále mohla vychutnávať ten sladký pocit bábätka na mojej hrudi. Lenže ja som jej nemala dosť ani po troch hodinách, a tak som ju niekedy nosila vážne aj celý deň, akurát čo som ju vybrala na prebalenie. Dojčiť som ju dojčila vo vaku – vlastne – ona sa sama dojčila zatiaľ čo ja som vysávala alebo varila :)

Mamičky, poviem vám, nosiť takto svoje milované dieťatko je ten najúžasnejší pocit na svete. a pritom vám nič neutečie – ani povinnosti ženy v domácnosti, no ani aktivity, ktorým ste sa s radosťou venovali predtým, než ste sa stali mamičkami. Po necelých dvoch týždňoch ma na internete očarila babyšatka a keďže som už na nosenie bola poriadne „namotaná“, neváhala som a peniažky ktoré som dostala za mliečko, ktoré som darovala do laktária poputovali na našu úžasnú šatku. Najlepšia investícia do dieťaťa. Keby som musela vyhodiť kočík, postieľku, hračky, prosto, keby som si mohla pre dieťa nechať jedinú vec, určite by to bola naša šatka. Život bez nej si nedokážem predstaviť. Ja som tak šťastná, že som si ju mohla kúpiť, skutočne mi pomohla vychutnať si najúžasnejšie obdobie môjho života naplno. Naplno, úplne naplno, viac sa to už ani nedá. Ľutujem mamičky, ktoré musia svoje ratolesti odložiť do postieľky alebo do ohrádky aby si mohli porobiť domáce práce. Nedokážem si to ani len predstaviť. Veď ja by som bez mojej dcérky nevydržala ani 15 minút! Túžim takto verejne podporiť všetky mamičky – kúpte si babyšatku! Asi mi teraz nikto neuverí, že nie som predajca šatiek alebo platená reklama, ale verte mi, že to určite neoľutujete. Nič vám neumožní vychutnať si svoje dieťatko tak, ako babyšatka. Máločo na tomto svete ma tak nadchlo ako tento takmer 5-metrový kus látky, ktorý sa jednoducho stal každodennou súčasťou nášho života. Moje drobčiatko sa prvé dva mesiace pýtalo na prsník veľmi často. Prvé dva týždne, kým som nemala babyvak ani babyšatku som nerobila celé dni nič iné len dojčila, dala odgrgnúť, odsala mlieko, vysterilizovala odsávačku, zamrazila mliečko a znova dojčila, grgala....  Často boli tri hodiny poobede, keď som si uvedomila „ja som ešte nespáchala rannú hygienu“! S babyvakom a potom s babyšatkou to skončilo. Začala som žiť normálny život, vrátane svojich obľúbených aktivít, výletov, prechádzok, s maličkou v šatke pre nás nebol problém žiaden nepriaznivý terén ako napr. schody, či hrbolatá cesta. Keď si slečinka zažiadala prsíčko, stačilo len vyhrnúť tričko. Ani v noci som nedokázala dcérku odložiť do postieľky, spali sme sa stále spávame – pritúlené k sebe.

Tu by som ešte chcela podotknúť jednu vec. Myslím si, že takmer každá mamička sa stretne s „radou“ typu „nenauč si bábätko príliš na ruky lebo sa bude stále chcieť nosiť“. Teda aspoň ja som bola veľmi prekvapená, keď som zistila, koľko mamičiek sa kvôli tejto „povere“ bojí popestovať si svoje dieťatko v náručí. To mi príde hrozne smutné :( Raz som navštívila kamarátku, ktorá akurát uspávala svoju dcérku v postieľke takým štýlom, že jej zatiahla v izbe závesy, privrela dvere a odišla, pričom malá mrnčala v postieľke a cestovala pozdĺž mreží v nádeji že jej mrnčanie bude vypočuté a dočká sa maminho náručia. Spýtala som sa jej či jej nie je ľúto takto ju tam nechať a ona mi takmer so slzami v očiach povedala že je, ale „musí si zvyknúť“. Toto bolo na mňa príliš.

Mamičky, prosím vás, len na kratučký momentík sa zastavte a zamyslite sa, ako dlho potrvá čas, kedy si budete dieťatko môcť takto mojkať v náručí, uspávať pri prsníku alebo nosiť nalepené na vašu hruď? Dokedy sa to bude dať? Rok? Dva? Možno tri? A potom? Ešte vám ostáva minimálne 15 a viac rokov času, kedy bude vaše dieťatko spať vo svojej posteli, vo svojej izbe, ďaleko od vás, dočkáte sa toho, keď bude chcieť byť vo svojom, bude potrebovať svoje súkromie, svoje teritórium a verte, že určite raz príde aj obdobie, kedy sa vy budete chcieť s dieťatkom (možno už 15-ročným) pomojkať a ono vám povie „Mami, neblázni, pred kamošmi? Nerob mi hanbu!“. Čo sú to tri roky intenzívneho vzťahu s dieťatkom v porovnaní s celým životom, na ktorý to dieťa už zostane vaše? Práve preto, že je to tak krátky čas mi to príde neskutočne vzácne, až príliš vzácne na to, aby som toto obdobie premrhala tým, že svoje drobčiatko nechám samo v postieľke či v ohrádke. Užijem si každučký moment, ktorý budem môcť, neľutujem jedinej minúty ktorú som strávila zviazaná s dcérkou spiacou v šatke pri mojom prsníku, som šťastná, že som to mohla absolvovať, lebo vidím, že toto krásne obdobie sa už pomaly končí (hoci viem, že príde zase ďalšie, inak krásne. Dcérka má 10 mesiacov a takmer vôbec nechce byť na rukách. Stále by len behala a chodila, je spokojná, usmievavá, je to na prvý pohľad šťastné dieťa, ktoré sa nebojí druhých ľudí, nebojí sa odo mňa odísť, lebo vie, že som vždy pri nej, neprežila v raných mesiacoch svojho detstva stres, že ju mamička odložila a napäté čakanie kedy sa jej vráti. Naopak. Bola som stále pri nej, boli sme stále skoro ako jedno telo – tak ako to bolo prvých 9 mesiacov jej vnútromaternicovej existencie. Je veľmi šikovná, odvážna, bystrá, spokojná. To posledné ma teší najviac.

Prajem všetkým mamičkám a ich detičkám aby si mohli svoju blízkosť vychutnať čo najintenzívnejšie a aby spolu strávili tak úžasné chvíľky ako ja so svojou dcérkou.

Prečítaný 1754 krát Naposledy upravený v piatok, 24 máj 2013 19:13
Viac v tejto kategórii: Za kultúrou aj s dieťatkom »

Prihláste sa k odberu noviniek

Facebook