Contact




Sú len dva trvalé odkazy, ktoré môžeme dať našim deťom – jedným sú korene, druhým krídla. Hodding S. Carter

nedeľa, 02 november 2014 13:05

Dovoľme si plakať... Vybrané

Napísal 
Ohodnoťte článok
(0 hlasov)

Často navštevujem čerstvé mamy. Zažili mnohé... A spracovávajú ešte viac... Sú vlastne celkom inými bytosťami, než akými boli predtým, než priviedli na svet svoje prvé dieťa a než sa ich ženstvo, vzťah a život - posunul niekde úplne inde. Prechádzajú obrovskou zmenou, zvládli jednu z najvýznamnejších životných skúšok, a ešte si to ani nestihli uvedomiť. Pridáva sa k tomu zážitok z pôrodnice, skúsenosti s lekárskym personálom, fyzická stránka a asi pol milióna ostatných vecí. Jedna to zvláda ľahšie, druhá horšie, jedna to má úplne na porazenie, iná síce ani nie, ale nie je si istá tým čo robí... každá máme jednoducho iný príbeh. Zatrasie to však s každou. A do hĺbky...

 

V počiatkoch materstva to v dnešnej dobe ozaj nemáme ľahké. Lomcujú nami emócie, dozvuky z pôrodu, málokto nás dokáže naozaj pochopiť a podporiť. Paradoxne ani staršie ženy to často krát nevedia. To, čo platilo kedysi, je dnes úplne inak. Zväčša dostávame nevyžiadané rady, alebo možno aj vyžiadané, no pre zmenu nevieme komu a čomu sa dá veriť – veď každý niečo iné vraví... Potom ešte dostávame rady, ktoré nefungujú, alebo nedostávame pre zmenu rady vôbec žiadne, a namiesto toho obdržíme veľavravné pohľady, hodnotenia,  či kritiku. Vypovedanú alebo pomyselnú. 

 

A niektoré možno aj nie. Tie si však úplne vystačíme aj sami (našim vnútorným hlasom, čoby pozostatkom našej výchovy). Obviňujeme sa za všetko, čo si len viete, či neviete predstaviť. Sme domýlené, neisté a občas zúfalé. Jasné, že nie všetky, no je nás dosť, a žiaľ stále príliš veľa. A napriek tomu sa nonstop snažíme podávať výkony. Od rána do noci. Ísť na plno a stále mať pocit, že je to málo. A ak si aj doprajeme trochu kľudu či radosti, tak máme zase pocit, že nerobíme dosť.

 

No zaráža ma jedna vec, ktorú máme spoločnú. Ospravedlňujeme sa za slzy.  Plač, ktorý sa derie von a nevyhnutne sa aj von dostať musí, a my si to zakazujeme... Lebo nás to tak učili. Lebo sme to robili celý život, lebo sa patrí, lebo nechceme byť padavky, či vystrašiť partnera, nechceme byť na príťaž, lebo máme pocit že je to len v nás a všetci ostatní to zvládajú... lebo lebo lebo... 

 

Ženy prosím. Plačme. Plačme a neospravedlňujme sa za to. Je to ľudské, bežné, potrebné. Liečivé a nevyhnutné. Plačme, aby sme sa mohli posunúť ďalej a nájsť zase kľud. A všetci okolo spolu s nami. Po búrke sa tiež vždy vyčasí... 

No nie vtedy, keď ju zamkneme vo vnútri...

Prečítaný 4787 krát Naposledy upravený v sobota, 07 február 2015 06:29
Alexandra Somorovská

Som laktačná poradkyňa, lektorka gravidjogy, mama skoro 3-ročného syna - praktizujúca a propagujúca vzťahové rodičovstvo, rešpektujúcu výchovu a všetko možné okolo toho. Pôvodne dlhé roky zamestnaná na nižsích vedúcich pozíciách, vyštudovala som prekladateľstvo, tlmočníctvo a politológiu, momentálne s víziou matky na plný úväzok a pomocnej ruky druhým ženám.

Webstránka: www.cestarodica.sk

Prihláste sa k odberu noviniek

Facebook